„Keď sa nespravodlivosť a poníženie takto nazhromaždili, tak sme samozrejme hľadali cestu, ako proti tomu bojovať.“
Viktor Wellemín pochádza z pražskej židovskej rodiny a ako chlapec sa bezstarostne hrával v karlínskych a žižkovských uličkách. Do času dospievania mu však vtrhla vojna. Keď mal Viktor sedemnásť rokov, vydal sa spolu so svojím bratom Adolfom mesiac po vyhlásení protektorátu do emigrácie.
Najprv išli vlakom na Slovensko, potom parníkom po Dunaji až k Čiernemu moru a nakoniec sa preplavili na palube tureckej lode do Stredozemného mora až k brehom Palestíny. Utekali pred Hitlerom, zatiaľ čo ich otec, invalid z prvej svetovej vojny i matka zostali v Československu.
Bratia sa dva roky pretĺkali Palestínou a začiatkom roka 1942 vstúpili do 11. československého východného práporu. Ako členovia protilietadlovej jednotky bránili severoafrický prístav Tobruk.
Viktor si v Tobruku vyrobil talizman, ktorý ho sprevádzal celý život. „Vo vrecku som raz objavil prvorepublikových desať haliernik, ktorý mal na jednej strane vyobrazeného leva s dvojitým chvostom,“ dopĺňa Viktor. „Lupienkovou pílkou som do neho vyrezal otvor, zavesil na šnúrku a nosil som ho na krku ako výsostný československý znak.“
Cennú pripomienkou vlasti a domova raz pri kúpaní v mori stratil a ako zázrakom druhý deň na pláži našiel. Pripevnil si ho potom k retiazke od nevybuchnutého talianskeho granátu.
V roku 1944 sa zúčastnil Viktor Wellemín útoku československej obrnenej brigády na francúzsky prístav Dukerque. Jeho najbližších spolubojovníkov tu zabila mína. Viktor o jednu nešťastne zakopol a prišliapol ju. Výbuch ho odhodil do vzdialenosti pätnástich metrov, odtrhol mu kus päty a poranil rameno. Život mu zachránil rybársky oblek, ktorý pár dní predtým našiel v opustenej chate. Liečil sa v britských nemocniciach a koniec vojny prežil v Londýne v náhradnom vojenskom oddiely, kam bol pridelený.
Doma zistil, že zatiaľ čo on bránil Tobruk, nacisti zavraždili jeho rodičov v koncentračnom tábore. Brat Adolf vojnu prežil, avšak ich byt už obsadili cudzí ľudia a bratom sa nepodarilo dostať späť ani rodinnú firmu.
Komunistický prevrat v roku 1948 považuje Viktor Wellemín za tragédiu. On sám ako nestraník, Žid a veterán západnej fronty nebol novým režimom obľúbený. Dostal len smiešny invalidný dôchodok a jeho synovia nemohli študovať. November 1989 hodnotí naopak ako oslobodenie, no sklamalo ho, že komunisti neboli za svoje zločiny braní na zodpovednosť.
