Anna Hyndráková

„Vidíš tie sadze z komína? Ak na teba nejaká zajtra spadne, budem to ja.“

V septembri 1942 prišla vtedy štrnásťročná Anna Kovanicová, neskôr Hyndráková na miesto zhromaždenia pre pražských Židov. Spolu s rodičmi dostala predvolanie do transportu, ktorý smeroval do koncentračného tábora v Terezíne. V tamojšom ghette zažila otrasné hygienické podmienky, hlad a tvrdú prácu, no na druhej strane aj bohatý spoločenský život, priateľstvo, vzájomnú podporu a pomoc celých rodín. Počas svojho pobytu v Terezíne bola tiež svedkom mnohých transportov na východ, pričom nikto presne nevedel, čo tam väznených Židov čaká.

V roku 1944 prišiel rad i na Annu a jej rodičov. Odviezli ich do rodinného tábora v Auschwitz-Birkenau, kde Annu vybrali ako práceschopnú a tak bola ušetrená od istej smrti. Jej matka a otec však selekciou neprešli. Hroznému osudu neunikla ani Annina sestra Trudi s ročnou dcérou Janou a manželom Františkom.

„Najhoršie bolo, že sme z nášho miesta videli do bývalého tábora a vedeli sme, že tam sú naši. Jedného dňa bol však tábor prázdny. Komíny kúrili a tábor bol prázdny. Od tej doby už skoro nikdy neplačem.“

Anna potom prešla ženským táborom Auschwitz a pracovným táborom Christianstadt. Začiatkom februára 1945 bol z tohto tábora vydaný rozkaz na pochod smrti do Bergen-Belsen, z ktorého sa jej spolu s dvomi spoluväzenkyňami podarilo ujsť. Po niekoľkých dňoch boli všetky tri utečenkine dolapené a odvezené do mužského tábora Niesky, odkiaľ putovali do pracovného tábora v Zhořelci. Od 5. mája 1945 tento tábor už skoro nikto nestrážil, tak sa skupiny väzňov začali vracať domov.

Anna dorazila do Prahy 11. mája. Z celého pôvodného transportu sa vrátila ako jediná. Doma na ňu nikto nečakal, dokonca niektorí predvojnoví priatelia a známi si na nej vylievali svoju horkosť a dávali jej pocítiť, že je jediná, kto transport prežila.

Po vojne sa Anna prihlásila na grafickú školu, vydala sa a založila si rodinu. Dnes sa zaoberá históriou a dokumentáciou koncentračných táborov, organizuje prednášky a výstavy. „V Osvienčime som sa bola pozrieť ešte niekoľkokrát, ale vždy som prišla odtiaľ zničená. Synovi a dcére som sľúbila, že tam už nepôjdem.“ uzaviera svoj príbeh.

Príbeh Anny Hyndrákovej bol podrobne spracovaný dokumentaristami spoločnosti Post Bellum a je uložený v zbierke českej Pamäti národa.